Ivana Kulja

Zamilovaná

V objatí noci
pod trblietajúcimi sa hviezdami
vodopád myšlienok
padá mi na zamyslenú hlavu
a premieňa sa na riadky
nežných slov v denníku
ktorý v poslednom čase
častejšie otváram.
Na biele strany atramentom
slovami kreslím sny
vysnívané v momente
(ne)náhodného stretnutia
dvoje očí a
po hanblivom spustení pohľadu,
vo chvíli, keď iba malý,
sotva viditeľný úsmev
zahrá mi na perách,
v tom zlomku sekundy
všetko pochopím:
som zamilovaná…

Všetko darmo

Tma
Čierna , hustá, strašidelná tma
Obklľučuje ma sediacu na zemi
zviera ako kliešte
chce vycediť poslednú kvapku života
zviera srdce, hrdlo
A ticho,
Izba kričí príšerným tichom
Chcela by vykríknuť
preraziť tupý pocit ticha
pocit osamelosti
oklamať samú seba
že tá ozvena
to nie som ja, ale niekto iný
Niekto.
Dočerta!
Zase myslím na teba
o tebe
o… nás
Ty si azda čarodejník
skryl si sa hlboko v srdci, nevidieť ťa
a predsa bubnuješ naň :
bum, bum, bum…
chrlíš von zo mňa
v podobe sĺz -
možno ťa raz celkom vyplačem.
Nie
nie, nie, nie a nie!
Ty si ten, ktorý tu tratí
Ty ľutuj, že si sa nenarodil pre mňa
Vstanem, vzpriamim sa
utriem slzy – nieto clivoty
zažnem svetlo – nieto tmy
zapojím radio – nieto ticha
priložím ruku na hruď – srdce bije…
Všetko darmo –
ešte si tam…

Melódia mora

Maják sa pomaly stráca
v diaľkach zabudnutia,
nebolo dosť lásky
pre obnovenie starej iskričky.
Nový nežný dotyk
po vlnách mora
prerazil bariéry ľadu –
plameň ho iba načal…
Auroru borealis
v dvoch vesmíroch na tvojej tvári
nemože mi vytrieť z mysli
ani posledný zažltnutý list lipy.
365 prekážok do tvojho srdca
v sne prekonám v jednej chvíľke
a v podobe zobúdzajucého sa večera
perami vzlietnem na pery tvoje…

Sa odvážiš?!

Tvoj úsmev má
figliarsky odtieň mladosti…
Zobuď bozkom
pestrého motýľa v mojej hlave.
Molekuly roztopašných snov
nech šteklia zmysly
ako lupienky ruže
plávajúce po vodnej hladine.
Západ slnka
v krvavých odtieňoch oblakov
ti svieti v očiach…
Zostreľ mi pohľadom
z oblohy jednu hviezdu.
Ukuj z nej šťastie
iba pre nás dvoch.
Roznieť ten plameň vášní
v mojom srdci,
nech šantivé akordy
ofarbia bezsenné noci
SA ODVÁŽIŠ?!

Zúfalý plač spravodlivosti

Hlbky skrývajú ticho
nespočetných odbleskov tmy.
Vyrvané šťastie kričí pravde do tvári:
“Neublíži ti nesprávny,
srdce bolí pre toho pravého!”
Čas na popravisku nevinnosti
(ktorú dnes predávajú na kilo)
čaká na svoj prídel
rozmliaždených nádejí.
Nepokoj mi oplýva celé telo
a ani zdravý rozum uz nemôže
pochopiť zmysel metafor noci.
Začína sa éra snenia…

1, 2, 3… nekonečnosť

Pohľadom hebkých snov
osvecujúcich perly večera
pozerám sa na krvavú smietku
posledných zoschnútych nadejí dňa.
Iba koreň z ktorého rastú
modrooké symfónie cnosti
stojí zakotvený v moriach
spopolneného hriechu.
Ulice zívajú prázdnotou
chladných večerov blúdenia
po Mliečnej ceste.
Z oblohy mi do náručia padajú
zranené hviezdy okovaných pamiatok.
Naivná pravdivosť tvojich blúznení
ma očarúva…

1, 2, 3… beskonačnost

Pogledom gipkih snova
koji osvetljavaju bisere noći
gledam na krvavu mrvu
poslednjih sasušenih nada
Samo koren iz koga rastu
plavooke simfonije čednosti
stoji usidren
u morima greha od pepela
Ulice zevaju prazninom
hladnih noći lutanja
po Mlečnom putu
Sa neba mi u naručje padaju
ranjene zvezde okovanih sećanja
Naivna istinitost tvojih sanjarenja
me opčinjava…


Svätec

To som nebola ja
iba trúfala viera prázdnoty
trpiacej na komplex prenasledovania.
Ranený kvet ešte stále kvitne
nevedomý krvavých bôľov naivnej dôvery,
zbožnovania víchra chladných priestranstiev.
To som nebola ja
iba nežný bozk s príchuťou vína,
objímanie dvoch vesmírov
v nepriehľadnom vákuu vysnívanej hmly.
A predsa,
predsa som zostala vmurovaná
v tej večnosti desiatich sekúnd.
Sen nevysnívaný do konca,
široko otvorené oči hľadiace na
hlúpučkú paletu dejov v jednom dni.
Kompas zlyhal,
všetky cesty mojho premýšlania
vedú iba v jednom smere:
k jednej noci zrady a lásky.
Zakázanej lásky…

Nemé spovedanie sa

Spojené, aby stálo vedľa seba –
nedotýkajúc sa…
Ohurená stojím pred tou stenou mlčania,
nechtami driapem otáznik
ktorý mi visí pred nosom.
Slová prehrali, pohľad skryješ vždy,
keď sa v mysli bôľne dotknem
nežných spomienok na ten jeden náš let.
Všetko to akoby nebolo hodné
ponárania do sveta za závesom hmly,
utkaného z nesplnenýh túžob.
Nikdy ti neprezradím,
že triezvosť kameleónskej tvári
neprezrádza hĺbku mojich citov.
Po nás nezostalo nič.
Iba zakázané pohľady,
ktoré vždy vzbúria city.
A tisíckrát prekliate “najmilšie moje”…
Pravdu pohltil smäd po hýrivom chcení.
Prehrali sme…

Pamät – kat

Niekedy sa citmi dotknem minulosti,
tých starých,
obšúchaných strán denníka
vypísaných nehou i žiaľom.
Vtedy ťa v uslzených nociach bez sna
vzývam melódiami
vznášajucími sa priestorom
vo chvíľach nostalgie.
Vkrádam sa ti do snov tieňami noci
a nedovoľujem nymfám zvádzať ťa,
závistlive ta strážim –
a to ma ničí viac ako pomsta…
Nepravý úsmev prišitý na tvári
odhána mrazivú bolesť.
No… iba dočasne.
Prevrátim stranu,
ešte stále naivne veriac,
že zabudnutie to všetko
raz určite položí do hrobu…

S.O.S.

Mesiac ubičovaný je do smrti
dažďom nežných slov – lživých.
Vyštrbený okamih okovaný v pamäti
vyštekal osudu do tvári všetky chvíle
zaslúžené … a ktorých nikdy nebolo.
Topím sa v strapatých snoch
o polnoci ma navštevujúcich -
každé ráno sa budím ako utopenec…
Mladosť je posledné zrnko
v pieskových hodinách
ktoré práve teraz padá… nenávratne.
Hoci iskrivými ilúziami zaslepené,
oci predsa vidia hnis dnešku.
Zradené pery už nepamätajú tvoje bozky…
Vzdávam sa.
Poddám sa zhubnému víru fikcií
a splyniem s ničotou.
Posledné volanie o pomoc
bude venované tebe…

S.O.S.

Mesec izbičevan je do smrti
kisom nežnih reci – lažljivih
Okrnjen trenutak okovan u sećanju
izlajao je sudbini u lice sve sate
zaslužene… a kojih nikad nije bilo
Davim se u kudravim snovima
što me u ponoć posećuju –
svako jutro budim se kao udavljenik.
Mladost je poslednje zrno
u peščcanom satu
koje upravo sad pada…bespovratno
Iako iskričavim iluzijama zaslepljene
oči ipak vide buđ današnjice
Izdane usne više ne pamte tvoje poljupce…
Predajem se
Ostaviću da me vir fikcija odnese
i prepustiću se ništavilu
Poslednje “Upomoć!” bice upućeno tebi…

Väzeň

Snímajúc masku spokojnosti,
chcela by dýchať plnými pľúcami
tento život vybudovaný
z roztrúsených bojísk samoty,
ale nechápem trpezlivosťt
jedného svetelného roku.
Trýznim seba tým,
že prijímam jabĺčko s jedom
od zvodného hada –
predsa som iba dcérou Evy.
Olovené fantázie súčasného utrpenia
vidieť v úškrne
každého nasledujúceho dňa.
Som pripútaná sem,
k hynúcej a prachnivejúcej Zemi.
Synovia čara zlomili mi krídla…
Urobili ma väzňom vo vlastnej koži.
Iba v slziacom oku
zrkadlí sa nesmrteľná túžba
po nedosiahnuteľných výškach,
po voľnom pohybe.
Chcem preskúmať neviditeľné
a neohmatateľné,
to, čo badať iba na okraji snov.
Chcem siahnuť po hmle
a vyžmýkať z nej odpovede
na milióny bodajúcich otáznikov.
Lež putá ma viažu k realite
a nútia ma stratiť sa
v húfe flegmatických tiení
a byť len jednou z mnohých…
Ale po túžba po slobode
presiaknutá je vriacim hnevom
proti všetkému vnútenému.
Raz, ked túžba prekoná
prítažlivosť pochmúrnych objatí,
ked úsmev kohosi milého
zasvieti mi na sklonku dňa,
dotknem to neznáme druhé nebo
a budem slobodná…

Slová, ktoré nikdy nepoviem nahlas

Sladkastou príchuťou tvojho hlasu
opíjaš ma…
Si v mojich snoch,
v pochabých chvíľach snenia.
Prichádzaš mi bozkom
v spokojnom usínaní dňa,
keď je povetrie napäté od očakávania.
Dotyky cudzích sŕdc si ukryl
ďaleko za horizontom.
Ukázal si mi svet celý v modrom,
ktorým sa výkriky štastia
v dúrových akordoch
nesú spevom rozvravenej eufórie.
Predomnou je cesta posypaná ružami,
a ty, zakotvený v mojom srdci.

Reči koje nikad neću izgovoriti naglas

Slatkastim ukusom tvoga glasa
opijaš me
Ima te u mojim snovima,
u razdraganim trenucima sanjanja
Dolaziš mi poljupcem
u mirnom kraju dana,
kad je prostor napet od očekivanja.
Dodire tuđih srca si sakrio
daleko za horizontom.
Pokazao si mi svet sav u plavom
kojim se krici sreće
nose u durskim akordima
odom raspevane euforije.
Predamnom je put posipan ružama,
i ti, usidren u mom srcu.


Milenci na daždi

Cítit vírenie želatínového vzduchu-
vrýva sa pazúrmi do živých rán.
Červené noci su nad nami.
Pohľadom skleným, opilým
prebehneme si v podvedomí.
Pulzuje elegancia pavúka – svätca
v rozochvených chvíľach,
ktoré predchodia extáze.
Oheň a ľad fascinujú,
len keď sú v jednom tele.
Prahy podsvetia
sú nám na dosah ruky,
takže zostáva už iba dotykmi
pátrat po nirváne.

Ljubavnici na kiši

Oseća se virenje želatinastog vazduha -
zario se kandžama u žive rane.
Crvene noći su nad nama.
Pogledom staklenim, pijanim
prokrstarimo po podsvesti.
Pulsira elegancija pauka - sveca
u uzdrhtalim trenucima
koji prethode ekstazi.
Vatra i led fasciniraju,
samo ako su u jednom telu.
Pragovi drugih svetova
su nam na dohvat ruke,
tako da nam ostaje još samo
dodirima tragati za nirvanom.


Samotár v srdci

Pieseň tuláka
Odzváňa mi v ušiach.
Klamu, že smrť prichádza
len raz.
Cudzie slzy vrhá oko.
Milujem do rána
a potom hľadám iné verše.
Kazdý nový bozk
je ďalšie sebazaprenie.
Láska je len obšúchané slovo,
ktoré nikdy nezažilo v praxe.
Sľuby viac nedávam -
seba samu najlahšie oklamem.
Uviažem nežné roky do batohu
a opustím horizont modrý.

Sklamanie

Dočasný – taký nepristupný
už nie môj…
Čínsky múr staviaš okolo seba
Pyrhovo víťazstvo nad echom tvojich slov
Pokoj rozdvája
Obeta na oltári cudzím bohom
hriech
a kajania nikde
Omrzlá jeseň kľačí v tvojom oku
Ľúbi, neľúbi,
ľúbi…neľúbi
A zase odznova
lebo…určite som sa začítala
pri ďateline štvorlístej
Ja aby budovala klamné nádeje? !
To už predsa…nepriznám

Posledná noc

Dialky nás viažu
svojimi roztrpčenými chvíľami
Zostal iba hlas
tichý, najtichší
Noc, prekliata,
neber mi ho!
Neber mi rosné polia vlčieho maku
ohnivé farby orientu
kvílenie fujary
i pery s temným otroctvom
neber mi ho…
Nech ešte dohrá tango
andante appassionato
nech sa pokrkve červený satén
polnoc je ďaleko
Potom sa už len smej
Smej sa!
Spievaj ódu rozkošným chvíľam
ktoré si zdarma ochutnával
Bozkávaj hmlu
ktorej náhodou dáš moje meno
Ale nikdy vo mne nehľadaj priateľa
lebo chladný dážď už dávno
spálil nežný kvet.

Poslednja noć

Daljine nas vežu
svojim oporim trenucima
Ostao je samo glas
tihi, najtiši
Prokleta noci, ne uzimaj mi ga!
Ne uzimaj mi rosna polja bulki,
vatrene boje orijenta,
plač violine
i usne sa tamnim ropstvom.
Ne uzimaj mi ga…
Nek se odigra tango andante appassionato
Nek se izgužva crveni saten,
ponoc je daleko
Posle se samo smej…
Smej se!
Pevaj odu raskošnim trenucima
koje si nekažnjen krao.
Ljubi maglu
kojoj ćeš slučajno dati moje ime.
Ali nikad ne traži u meni druga
jer hladne su kiše oprljile nežni cvet.


Láska je vo vzduchu

Tajuplná polnoc
v ozvene našich krokov
volá na nás…
Utekáme k nej
Klameme,
že sme tu len náhodou
Klameme,
že nie sme vedomí
sladkého očakávania
Čierno – biele kostýmy
pomaly zhadzujeme zo seba
A hoci sa opanúvame –
ruka v ruke,
krok po krok,
chvíľa za chvíľou –
svet sa rozplynie na jemný opar…

Úsmev

Hravý motýľ
tancuje na mojej dlani
Hriešny mních
alebo náručie upíra?
Volím bezuzdnú mladosť
v očiach Ikara
lebo láska je modrej farby

Osmeh

Razigrani leptir
pleše na mom dlanu
Grešni monah
jli zagrljaj vampira?
Biram razuzdanu mladost
u očima Ikara
jer ljubav je plave boje.

Koniec koncov

Jedno sme
v jednom objatí
Anjel stratil krídla
keď som sa poddala
tvojmu oku
Bitka je prehratá
Vtedy patrím už len tebe
no ty nie si môj…
Osudom sklamaná
počítam chvíle
zobudenými vášňami
Mĺkvou samotou
premrhaných citov
preklínam ta!
Divé vetry nosia nepokoj
A zase som v tme.

Zabudnutá

Hmla osvietila cestu:
sivá budúcnosť na obrazovke.
Iba smrť všetko dáva čierne na bielom.
Na meniu života sú len zdravé ilúzie.
Niekoľko masiek držím vo vrecku
a to pravé líce-
zabudnuté na polici zbiera prach.
Čupím v zákulisí,
čakám na hlavnú úlohu-
dostávam iba autogram.
Veľmi som sa zblížila
s plyšovým macom pri sklonku detstva,
keď som ho už prerástla
Vrah!
Chceš moje teplé srdce
a bozky z ľadu mi daruješ.
Len mlč!
Najľahšie je milovať slovami
kým srdce čuší…

Nočný dialóg

Prečo plačeš, dieťa šťastia?
Vidím ti slzy,
hoc aj chodím stopami slepca
Čie to srdce bije na mojej dlani?
Modrá krv s blenom tečie ním
Kto vytrel úsmev?
Nikdy viac objatie gaštanového oka

…a tu niekde v mojom srdci je malý svet
ktorý sa nikdy nezbaví škrupiny -
uspávam ducha
kým nezavanie nová éra

Zobúdzanie

“Si to bol ty,
alebo sladký prelud
jednej noci?” -
ešte úsmev hrá na perách

Nie
Zlatá éra pominula.
Neverím, aj ďalej stiebam
belasé verše
Darmo,
sen je najväcší klamár
Ale nechajte človeka nech sníva
Mesiac je najlepším milencom
Snami rozkošnými
zamieňa úbohú realitu

Nikdy neoplakané verše
pretískam cez zuby.
Tie slová prinášajú mdloby

Hra ilúzií

     Zo stromu sa trhá list

Ruky sa v objatie zvierajú
srdce sa na dlani dáva
purpurovej vidine
Nemôž' ohmatať spomienky
ani triezvy ocítiť príchuť vína
keď aj snívanie je horké

     vietor ho vo vírivom valčíku nosí

Ovíjam na dlani mesačný svit
a vo farbách minulosti
stvárňujem si kata
Vychutnávam blen do strnutia
hoci mi oci spáli tá žiara
uprene hľadím do slnka

     kým nedotkne zem

Nechytám melódie v letku
ani slovám neprišívam nový zmysel
čaro je na gilotíne odťaté
Volám do tichej ulice
no miesto echa počujú sa
iba moje osamelé kroky

Básnikovi

Líca sa zahanbili
a v očiach muža
sa usmialo dieťa.
Pravdu slovom
iba na papieri vyleje,
pery mlčia,
no pohľad volá nevinne
nemým odmietaním,
ktorým ma púta k sebe.

Pohládzaš moje pery
mäkkými ružovými veršami
nedotýkajúc sa ma
V noci snívam
takt naších krokov

No nemožne je ťa milovať -
ked zatvorím oči pred
tvojími ľubozvučnými metaforami,
objavím míle,
čo hneď nám zdúchnu
prach zabudnutia do očí.